Havířov: dediny Tešínska, sorela a mesto z roku 1955

Mesto medzi Ostravou a Těšínom

Havířov je štatutárne mesto v okrese Karviná v Moravskosliezskom kraji. Leží na južnom okraji ostravsko-karvinskej priemyselnej oblasti, zhruba v polovici cesty medzi Ostravou a Českým Těšínom, v podhorí Beskýd. Na severe susedí s baníckymi strediskami Petřvaldom, Orlovou a Karvinou, na západe so Šenovom a Václavovicami. Štatutárnym mestom je od roku 1990³.

Mesto zaberá asi 32 km² a tvorí ho osem častí: Město, Šumbark, Podlesí, Bludovice, Životice, Prostřední Suchá, Dolní Suchá a Dolní Datyně. Najviac ľudí žije v časti Město, na Šumbarku a v Podlesí. Najmenšie sú Dolní Suchá s niečo vyše tisíckou obyvateľov a Dolní Datyně s necelými siedmimi stovkami¹.

Povrch tvorí mierne zvlnená pahorkatina vo výške zhruba 240 až 300 metrov. Južnou časťou preteká rieka Lučina, severným okrajom riečka Sušanka. Na severe mesta zanechala ťažba uhlia poklesy terénu a odkaliská. Rybníky pozdĺž Sušanky kedysi slúžili na usadzovanie uhoľných kalov. Za rekreáciou sa chodí k neďalekým priehradám Žermanice a Těrlicko, ktoré už ležia mimo mesta. Žermanická nádrž na Lučine je v prevádzke od roku 1958³.

Dediny staršie ako mesto

Havířov vyrástol na území starších dedín, ktorými boli Šumbark, Dolní Bludovice, Dolní a Prostřední Suchá, Životice, Dolní Datyně a časť Šenova. Patrili k Tešínskemu kniežatstvu, lénu českej koruny, a od roku 1526 k habsburskej monarchii. Okolo roku 1305 sa v prameňoch objavujú Šenov a Horní a Dolní Suchá, Bludovice sú spoľahlivo doložené roku 1335. Šumbark sa pripomína v prvej polovici 15. storočia. V polovici 16. storočia sa o ňom písalo ako o meste, nie je však doložené, že by mestské práva skutočne požíval³.

Všetky dediny boli poľnohospodárske. Zlom prišiel od polovice 19. storočia, keď bane v okolí dali prácu miestnym a prilákali prisťahovalcov. Podľa tradície našiel uhlie v Prostrednej Suchej roľník, ktorý sa chcel na poli zohriať: okolo ohňa naukladal čierne kamene z povrchu a tie začali horieť. Suchá sa v 16. storočí prihlásila k reformácii. Roku 1654 náboženská komisia evanjelikom tunajší kostol zatvorila a na zámku v Dolnej Suchej sa potom desať rokov ukrýval evanjelický kazateľ Jan Pragenus⁴.

Pôvodný drevený farský kostol svätej Margity v Bludoviciach vznikol podľa webu mesta niekedy medzi rokmi 1305 a 1335. V jeho tesnej blízkosti postavili v rokoch 1786 až 1792 murovaný jednoloďový kostol v neskorobarokovom slohu. Najväčší z dnešných zvonov bol uliaty už roku 1490, ešte pre drevený kostol⁵. Kúsok odtiaľ stojí evanjelický kostol. Po tolerančnom patente cisára Jozefa II. z roku 1781 sa stal centrom náboženského života evanjelikov zo širokého okolia⁴. Postavili ho v rokoch 1782 až 1784 a vežu s lucernou dostal až v rokoch 1850 až 1852. Nad vchodom je poľský biblický nápis „Nic tu nie jest innego, jedno dom Boży a tu brama niebieska“⁶. Vnútri sú po oboch stranách lode empory a plochý strop pokrýva iluzívna maľba⁵.

Zámok Šumbark a Kotulova dřevěnka

Pri vjazde do Havířova, na hranici Šumbarku a časti Město, stojí zámok Šumbark. Na jeho mieste stála tvrdza, písomne doložená roku 1588. Neskôr ju nahradil barokový zámok, ktorý v roku 1823 vyhorel a bol prestavaný v empírovom slohu. Od roku 1845 už neslúžil ako panské sídlo, ale ako správna budova statku. Pod rôznymi správcami potom postupne chátral. V roku 1997 ho mesto dalo kompletne opraviť a v januári 1998 zámok otvorilo verejnosti. Dnes je v ňom hotel, reštaurácia a obradná sieň, ktorá slúži aj ako malá koncertná sieň⁵.

Oproti zámku stojí kostol svätej Anny z rokov 1841 až 1845 a spolu so zámkom tvorí dominantu pri vjazde do mesta. Nahradil starší drevený kostol, ktorý vyhorel pri požiari v roku 1823. Na prelome 60. a 70. rokov bol kostol prestavaný a rozšírený. Z pôvodnej stavby sa nezmenená zachovala nízka osemboká veža⁵⁶.

V Podlesí stojí Kotulova dřevěnka, zrubová chalupa z roku 1781 so slamenou strechou. Muzeum Těšínska, ktoré ju spravuje, ju radí k najstarším zrubovým ľudovým stavbám na Tešínsku⁷. Pripomína pôvodnú dedinskú zástavbu na území dnešného Havířova. Expozícia ukazuje bývanie z prelomu 19. a 20. storočia a keramiku z bludovických hrnčiarskych dielní, ktoré sa preslávili džbánmi s bielou polevou a farebným kvetinovým dekórom⁵. K usadlosti patrí oveľa mladšia murovaná stodola s maštaľou a veterný mlynček, ktorému sa tu hovorí viatrak⁷.

Nové mesto pre baníkov

Po druhej svetovej vojne potrebovali bane a huty na Ostravsku veľké množstvo pracovníkov a rozhodujúcim lákadlom bol byt. Nové sídlisko preto vyrástlo medzi Šumbarkom a Dolnými Bludovicami, na území mimo oblasti ohrozenej banskými poklesmi a v obciach, kde nestál jediný priemyselný podnik³. O stavbe „na zelenej lúke“ sa však dá hovoriť len obrazne. Pozdĺž dnešnej Hlavnej triedy, ktorá kopíruje starú Cisársku cestu, stáli domy, obchody aj hostince, ktoré museli ustúpiť výstavbe mesta⁸.

Prvé domy vyrástli na rozhraní Šenova a Šumbarku koncom 40. rokov a v roku 1949 bolo hotových prvých 96 bytov. Od roku 1952 sa ťažisko výstavby presunulo do Dolných Bludovíc, kde vzniklo jadro budúceho mesta, a do roku 1953 bolo postavených celkovo 1 715 bytov³. V decembri 1953 sa otvorilo banícke učilište Pavku Korčagina, v ktorom dnes sídli magistrát⁹.

Stavba ležala na rozhraní troch okresov a jednotlivé časti sídliska spravovali Šenov, Šumbark a Dolní Bludovice. Samostatné mesto preto vzniklo k 4. decembru 1955 oddelením 230 hektárov z Dolných Bludovíc, 61 zo Šenova a 53 zo Šumbarku. Zakladaciu listinu prevzalo 18. decembra v kine Radost. Na začiatku roka 1956 malo 16 640 obyvateľov³.

Meno vzišlo z verejnej súťaže, do ktorej ľudia poslali 2 350 návrhov². Boli medzi nimi Bezručov, Čurdov, Faratín, Lidobudovatelov, Budosociokolektivov, Rudohvězdov, Gottwaldův Horníkov, Zápotockýgrad, Všemírov, Šťastnov či Stalin³. Komisia postavila na prvé miesto Šachtín, na druhé Havířov a na tretie Cingrov. Ministerstvo vnútra však dalo prednosť Havířovu a rada krajského národného výboru meno potvrdila 27. septembra 1955². Havíř je po česky baník, po poľsky sa mesto volá Hawierzów.

Erb navrhol heraldik Jiří Louda. Rada mestského národného výboru ho schválila 1. novembra 1967, komisia pre mestské erby pri Archívnej správe 18. decembra 1969. Polkruhový štít je trikrát vlnito delený na modré a strieborné pruhy. V modrej hlave štítu je zlatá ruža medzi dvoma pármi skrížených zlatých baníckych kladivok¹⁰. Louda v roku 1992 navrhol aj súčasnú podobu štátneho znaku Českej republiky¹¹.

Sorela

Jadro mesta z 50. rokov je postavené v štýle socialistického realizmu, ktorému sa skrátene hovorí sorela. Architekti podľa webu mesta nechceli stavať v „buržoáznom“ predvojnovom štýle a inšpirovali sa českou renesanciou. Preto majú domy rímsy, štíty, ozdobné vežičky a sgrafitá⁵. Na mnohých fasádach sú výjavy robotníkov a roľníkov s pracovnými nástrojmi.

Najtypickejšou stavbou havířovskej sorely je bývalé kino Radost. Architekt Vladimír Meduna na ňom použil prvky juhočeskej renesancie inšpirované Telčom, Pískom a Českými Budějovicami⁵. Kino sa otvorilo 8. apríla 1956³ a premietalo sa v ňom do 90. rokov. Budova je od roku 2003 kultúrnou pamiatkou a po rekonštrukcii v nej sídli kultúrny dom s galériou, kaviarňou a sálou⁶.

Hlavnou osou mesta sa stala Hlavná trieda, na ktorej sa v roku 1961 otvoril Kultúrny dom Petra Bezruča⁵. Ani radnica na námestí Republiky, ani divadlo napokon nevznikli⁸ a magistrát zostal v bývalom učilišti. Najstaršia časť mesta je od roku 1992 chránená ako ochranné pásmo obytného súboru z 50. rokov¹², nazvané Sorela. Siaha od lesoparku Stromovka po meandre Lučiny a od zámku a kostola svätej Anny po kino Centrum. Mesto ju hodnotí ako súbor „oveľa ľudskejší ako neskoršia panelová výstavba“⁵.

Mesto rastie

V roku 1960 boli k Havířovu pripojené Šumbark, Dolní Bludovice, Životice a Dolní Suchá. Od roku 1962 sa stavalo z panelov a v druhej polovici 60. a v 70. rokoch vyrástlo sídlisko Podlesí. V roku 1970 malo mesto vyše 81 tisíc obyvateľov a 24 465 bytov³. Najväčšiu rozlohu, 41,95 km², malo v polovici 70. rokov po pripojení Dolných Datýň a Hornej Suchej. Horní Suchá sa v roku 1990 znovu osamostatnila³. Najviac ľudí mal Havířov v polovici 80. rokov, vyše 92 tisíc stálych obyvateľov³. Odvtedy počet klesá a na začiatku roka 2026 žilo v meste okolo 67 tisíc ľudí¹.

V roku 1969 dokončili novú železničnú stanicu v takzvanom bruselskom štýle, ktorý nadväzoval na úspech československého pavilónu na výstave Expo 58 v Bruseli. Budovu navrhol architekt Josef Hrejsemnou a západnú stenu haly zdobí rozmerná sklenená mozaika podľa predlohy Vladimíra Kopeckého¹³. Od roku 2011 presadzovali České dráhy spolu s mestom zbúranie budovy a stavbu menšieho terminálu¹³. Proti tomu sa postavili architekti a miestni obyvatelia¹⁴. Budova zostala a rekonštrukcia výpravnej budovy sa skončila v roku 2022³.

Baňa Dukla

Havířov bol od začiatku hlavne obytným mestom a značná časť ľudí dochádzala za prácou do baní a hút v okolí³. Na dnešnom území mesta ležala jediná baňa, v Dolnej Suchej. Jej jama niesla meno cisára Františka Jozefa I.¹², po vzniku Československa sa baňa volala Baňa Suchá a v roku 1949 ju premenovali na Baňu Dukla. Jej história trvala od roku 1907 do roku 2007³.

Siedmeho júla 1961 vypukol v bani požiar, pri ktorom zahynulo 108 baníkov³. Vznikol pri pohonnej stanici pásového dopravníka, ktorý sa pravdepodobne náhodou spustil a bežal naprázdno¹⁵¹⁶. Pracovníci ucítili zápach horiacej gumy, hlásenie sa však k dispečerovi dostalo s oneskorením a ľudí z ohrozeného úseku neodvolali včas. V postihnutom úseku vtedy pracovalo 338 ľudí¹⁶. Baníci sa udusili alebo otrávili splodinami požiaru¹⁵. V roku 2018 spracoval tragédiu režisér David Ondříček v televíznom filme Dukla 61¹⁷.

Ťažba poznačila hlavne Suchú. Evanjelický kostol v Prostrednej Suchej, prestavaný v roku 1937 zo staršej kaplnky, poklesol aj s cintorínom a okolitým terénom o viac ako 17 metrov⁴. Posledný vozík uhlia vyšiel z Dukly 10. januára 2007⁹. O rok neskôr, 19. júna 2008, odstrelili takmer stometrovú skipovú ťažnú vežu¹⁸ z roku 1983. Podľa vedúceho odstrelu išlo o prvý odstrel stavby tohto typu v Česku¹⁹. Umyvárne, kompresorovňa a dielne z areálu jamy boli od roku 1997 chránené ako kultúrna pamiatka, ochrana sa však v rokoch 2009 a 2014 skončila²⁰.

Vojna a Životice

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa Československo a Poľsko sporili o Tešínsko. Pri rozdelení územia v roku 1920 pripadli všetky obce dnešného Havířova Československu. V októbri 1938 obsadilo československú časť Tešínska Poľsko a po začiatku druhej svetovej vojny sa územie stalo súčasťou Nemeckej ríše. Štvrtého augusta 1944 došlo v životickom hostinci k prestrelke medzi partizánmi a gestapom. Zahynuli pri nej traja príslušníci tešínskeho gestapa²¹, hostinský a jeden partizán. Ako odvetu obkľúčili Nemci 6. augusta ráno Životice a zastrelili 36 mužov zo Životíc, Hornej a Dolnej Suchej, Dolných Bludovíc a Dolného Těrlicka²¹. Boli medzi nimi Poliaci aj Česi. Ďalších 31 ľudí odvliekli do koncentračných táborov a vrátili sa len štyria²². Po vojne sa Životiciam začalo hovoriť „sliezske Lidice“²¹.

Obete pripomína pamätník s dvojmetrovou sochou matky s dieťaťom v náručí, sklonenej nad zabitým mužom. Vytvoril ju karvinský sochár Franciszek Świder a odhalili ju v roku 1949. V roku 1984 pribudla vedľa pamätníka múzejná budova s expozíciou Muzea Těšínska o okupácii a odboji na Tešínsku⁵. Pamätník je národnou kultúrnou pamiatkou¹². Na cintoríne v Prostrednej Suchej je hromadný hrob 42 červenoarmejcov, vojnových zajatcov zastrelených v bani František, s pomníkom z roku 1949⁶.

Havířov dnes

Hneď vedľa centra tečie Lučina v údolí asi 40 metrov pod ulicou Na Nábřeží. Zhruba 2,5 km dlhý neregulovaný úsek s desiatkami meandrov, mokraďami a lužnými porastmi je na ploche 40,7 hektára chránený ako prírodná pamiatka Meandre Lučiny³, vyhlásená začiatkom 90. rokov. Rieka tu voľne mení tvar aj polohu svojich zákrut⁵.

Havířov sa od vzniku prezentuje ako mesto zelene. Rastie v ňom 18 chránených stromov. Väčšinou ide o lipy, jasene a pagaštan, ktoré kedysi lemovali Cisársku cestu, a najviac ich zostalo v ulici Elišky Krásnohorské. V roku 2009 získalo mesto titul Mesto stromov a o rok neskôr striebornú plaketu v súťaži Entente Florale Europe³. Kvetinový sprievod Havířov v kvetoch prvýkrát prešiel mestom 9. septembra 1973⁹ a v roku 2009 ho po rokoch obnovili. Havířovské slávnosti navštívilo v roku 2024 rekordných 45 tisíc ľudí³.

Vo Viacúčelovej hale v Podlesí, otvorenej v novembri 1968, hrá hokejový klub AZ Havířov. Dňa 24. apríla 1984 v nej vystúpil Elton John⁹. V roku 1993 vznikla v Havířove kapela Kryštof²³. Medzi havířovských rodákov patria hokejista David Pastrňák, atlét Pavel Maslák, stolný tenista Petr Korbel, vzpierač Ota Zaremba či modelka Simona Krainová.