Karviná: kniežací Fryštát, zaniknutá Karvinná a kúpele na rieke Olše

Mesto na rieke Olše a na hranici

Karviná patrí do Moravskosliezskeho kraja a leží na území historického Tešínskeho Sliezska. Polovicu hranice mestského územia tvorí štátna hranica s Poľskom. Mestom preteká rieka Olše, ktorá pramení pri poľskej Istebnej v Sliezskych Beskydách a pri Bohumíne sa vlieva do Odry. Od Tešína po Karvinú tvorí česko-poľskú hranicu, v Karvinej-Ráji sa od nej oddeľuje. Mesto zaberá 57,52 km² a jeho najvyšším bodom je Rájský kopec (306,9 m) s výhľadom na Beskydy. Člení sa na deväť miestnych častí: Fryštát, Doly, Lázně Darkov, Ráj, Staré Město, Nové Město, Mizerov, Hranice a Louky.

Poľsky sa mesto volá Karwina, nemecky Karwin a jeho názov sa odvodzuje od staropoľského slova karw. Na začiatku 20. storočia sa písalo Karvinná s dvoma n. Za prvú písomnú zmienku o svojom území považuje mesto listinu opolského kniežaťa Vladislava z roku 1268¹ a tento rok oslavuje ako rok založenia². Erb prevzala Karviná od Fryštátu: podľa najstaršej mestskej pečate z roku 1529 nesie v modrom poli polovicu zlatej orlice a v striebornom polovicu zeleného lipového trojlistu³. Povesť ho vysvetľuje tým, že orlica vraj kniežaťu ukázala, kam má mesto preniesť.

Kniežací Fryštát

Pôvodná osada ležala nižšie pri rieke Olše, v dnešnej časti Staré Město. Pre časté povodne vzniklo o niekoľko kilometrov ďalej nové centrum Fryštát, nemecky Freistadt, teda „slobodné mesto“. Stalo sa tak na prelome 13. a 14. storočia⁴ v Tešínskom kniežatstve, kde vládla tešínska vetva Piastovcov. Fryštát bol po Tešíne druhým najstarším mestom kniežatstva a ležal na obchodnej ceste z Uhorska do Sliezska a k Baltu. Roku 1327 zložil knieža Kazimír I. lenný sľub českému kráľovi Jánovi Luxemburskému a kniežatstvo sa stalo lénom Českej koruny.

Zámok stojí na mieste stredovekého kniežacieho sídla Piastovcov. Po veľkom požiari v apríli 1511 ho dal knieža Kazimír II. obnoviť v renesančnom štýle. Roku 1543 sa tu zastavila Alžbeta Habsburská, dcéra Ferdinanda I., na ceste do Krakova na sobáš so Žigmundom II. Augustom. Posledným fryštátskym Piastovcom bol knieža Fridrich Kazimír; po jeho smrti sa Fryštát od kniežatstva natrvalo oddelil a roku 1572 ho kúpil Václav Cigán zo Slupska. V rokoch 1749 – 1792 patril írskemu grófskemu rodu Taaffeovcov⁵.

Roku 1792 kúpili Fryštát grófi Larisch-Mönnichovci⁵. Usadili sa na zámku a dali mu dnešnú empírovú podobu. Po roku 1945 zámok využíval podnik Ostravsko-karvinské doly a neskôr mestský národný výbor, verejnosti sa otvoril v roku 1997. Pri hlavnom vchode stoja dvaja barokoví pieskovcoví Herkulovia z roku 1682, prenesení v roku 1971 od zámku v Ráji; ľudová tradícia ich spája so zbojníkmi Jurášom a Ondrášom. Nadzemnou chodbou je so zámkom spojený Lottyhaus na námestí; sídli v ňom pobočka Národnej galérie v Prahe.

Námestie, radnica a kostoly

Historické jadro Fryštátu je od roku 1992 mestskou pamiatkovou zónou. Uprostred Masarykovho námestia stojí päťmetrová liatinová fontána z roku 1900 podľa návrhu viedenskej firmy Georga Wirtha⁶. Zdobia ju delfíny a štyri sošky detí predstavujúce ročné obdobia. Stará radnica dostala dnešnú empírovú podobu pri prestavbe v rokoch 1836 – 1837, veža je renesančná. V štíte je polychrómovaný erb s letopočtom 1605 a na rohu visí kovaná reťaz, ktorá slúžila ako pranier.

Za najstaršiu stavebnú pamiatku Karvinej sa považuje gotický kostol Povýšenia svätého Kríža, pôvodne zasvätený Panne Márii⁴. Murovaná veža vznikla po požiari roku 1511, Moravská kaplnka pribudla v rokoch 1611 – 1617, keď bol kostol evanjelický, a je v nej renesančný náhrobok Václava Cigána zo Slupska. Pred vymaľovaním v roku 2011 tu objavili gotické maľby, zrejme z 15. storočia⁴, so scénami zo života svätej Barbory a svätej Kataríny. So zámkom spája kostol krytá chodba z roku 1792.

Podľa povesti mal tunajší zvon najkrajší hlas v Sliezsku. Tešínska kňažná ho chcela kúpiť a radní páni žiadali toľko dukátov, koľko by ich vyložila po ceste z Tešína do Fryštátu. Kňažná súhlasila, ale zvon sa cez noc vrátil. Nechala ho teda Fryštátu a vymienila si len, aby okná veže smerom k Tešínu zamurovali. Gróf Mikuláš Taaffe dal postaviť sochu svätého Patrika, patróna Írska; Fryštát tak patrí k mála miestam v Česku, kde má úcta k tomuto svätcovi tradíciu⁷. Za Taaffeovcov vznikol roku 1774 aj kostol svätého Marka; cibuľovú strechu dostala jeho veža pri obnove po požiari v roku 1823.

Zámocký park a rybníky

Za zámkom sa rozprestiera park Boženy Němcovej, založený v roku 1804 ako krajinársky park v anglickom štýle. S rozlohou 36 hektárov je najväčším parkom v Karvinej a od roku 1992 je kultúrnou pamiatkou⁸. Roku 1877 sa v jeho obore konal hon za účasti korunného princa Rudolfa. Je tu zverník s danielmi, jazero, letné kino a Larischov altánok zo stĺpov pôvodnej hrobky Larischovcov pri zbúranom zámku Solca. Parkom preteká Mlýnka, umelo vybudovaný mlynský náhon. Stojí na ňom aj Janečkov mlyn, dnes sídlo Sliezskeho vzdelávacieho centra; kultúrnou pamiatkou nie je.

V časti Staré Město sú v Olšinách rybníky Lipový, Dubový a Olšový. Založil ich knieža Kazimír II. na prelome 15. a 16. storočia a dnes sú významnou vtáčou rezerváciou. Neďaleko stojí hospodársky dvor Olšiny, ktorý v 18. storočí vybudovali Taaffeovci. Dnes slúži ako hotel, jazdiareň a reštaurácia. Samotné Staré Město, kde ležalo pôvodné sídlo, sa roku 1447 spomína ako Starý Fryštát.

Uhlie a grófi Larischovci

Larischovci držali karvinské panstvo od 16. storočia⁹. Roku 1776 bolo pri Karvinej objavené čierne uhlie¹⁰ a prvé dobývanie malo podobu plytkých výkopov. Vtedajší Karvín, dnešné Doly, bol ešte na začiatku 19. storočia poľnohospodárskou obcou známou chovom oviec. Po roku 1850 však Larisch-Mönnichovci a ďalší majitelia začali ťažiť v hlbinných baniach a z dediny sa stalo banícke a priemyselné mesto.

Rod na uhlí zbohatol. Jan Larisch-Mönnich bol v rokoch 1865 – 1867 rakúskym ministrom financií. Jindřich Larisch-Mönnich bol krajinským hajtmanom v Sliezsku⁹. Roku 1873 vzniklo nové sídlo rodu v Karvinej, zámok Solca, a na začiatku 20. storočia k Larischovcom prichádzali hostia ako cisár František Jozef I. alebo nemecký cisár Viliam II.¹⁰ V roku 1945 bol majetok Larischovcov v Československu zoštátnený⁹.

Baňa Gabriela, založená roku 1854, dostala meno po grófke Gabriele Žerotínovej. Zatvorili ju v roku 2004 a je kultúrnou pamiatkou. V apríli 1924 tu po požiari a výbuchu zahynulo 15 baníkov¹¹. V bani Barbora, pôvodne Austria, zahynulo 18. októbra 1990 pri výbuchu metánu 30 baníkov¹². Posledný vozík uhlia vyšiel z Barbory v decembri 2002 a obe ťažné veže zostali stáť. Z bane Jindřich zostal len komín. Na skupinovej bani ČSA sa ťažba skončila vo februári 2021.

Zaniknutá Karvinná a Šikmý kostol

Ťažba mala aj odvrátenú stranu. Pre ňu zaniklo pôvodné banícke mesto Karvinná, na ktorého mieste sú dnes Doly. V 30. rokoch 20. storočia sa začalo prepadávať územie a praskať domy, v 50. rokoch prišlo búranie. V roku 1953 zbúrali zámok Solca¹⁰, v roku 1960 novorenesančný kostol svätého Henricha, ktorý pojal 4 000 veriacich¹³. Na jeho mieste stojí od roku 2023 kríž a pôdorys kostola vyznačuje vysadený zob vtáčí. Pri sčítaní v roku 2021 mali Doly už len 20 obyvateľov¹⁴. Ťažba zničila aj väčšinu Louk a Darkova.

Z pôvodnej Karvinnej zostal barokový kostol svätého Petra z Alkantary z 18. storočia, známy ako Šikmý kostol. Od roku 1854 sa pod ním vyťažilo 27 slojov a kostol sa naklonil o 6,8° na juh¹⁵. Na začiatku 90. rokov mu hrozilo zrútenie. Na kostol bol vydaný aj demolačný výmer, jeho zrušenie však dosiahol duchovný správca Ernest Dostal. V rokoch 1994 – 1995 prešiel generálnou opravou a statickým zabezpečením. V Českej knihe rekordov a kuriozít je zapísaný ako najšikmejší kostol v Česku¹⁵.

Vnútri sa zachovala kamenná stredoveká krstiteľnica. V roku 2012 dostal kostol dva nové bronzové zvony a väčší z nich je zasvätený svätému Henrichovi na pamiatku zbúraného kostola. Príbeh zaniknutého mesta spracovala Karin Lednická v románe Šikmý kostol. Prvý diel vyšiel v roku 2020, druhý v roku 2021 a tretí v roku 2024. Už v roku 2018 mal v kine Centrum premiéru dokument O zaniklé Karvinné.

Lázně Darkov

Roku 1862 hľadal barón Jiří IV. Bees z Chrostiny na svojich pozemkoch medzi Darkovom a Stonavou uhlie. Namiesto neho navŕtal prameň slanej vody, jódobrómovej soľanky. Fryštátsky lekár Fiedler vodu ohrieval a kúpal v nej pacientov v drevených vaniach. Roku 1866 povolila krajinská vláda v Opave zriadenie kúpeľov s názvom Kúpeľné miesto Ráj¹⁶. Viedenský profesor Redtenbacher zistil, že soľanka obsahuje viac jódu a brómu ako vtedy najslávnejšie pramene v hornorakúskom Halle¹⁶. Kúpele vlastnil alebo prevádzkoval rod Larisch-Mönnichovcov.

Kúpeľný park založili v roku 1895 s pôvodnými porastmi a stromami dovezenými z Beskýd. V rokoch 1900 – 1901 v ňom vyrástol Spoločenský dom podľa projektu viedenského architekta Korna a v roku 1902 kaplnka svätej Anny, ktorú postavil kúpeľný lekár Vilhelm Degré s manželkou Annou Máriou. Park so Spoločenským domom, sanatóriom a kaplnkou je od roku 1992 kultúrnou pamiatkou. Dnes sa tu liečia poruchy pohybového ústrojenstva, neurologické ťažkosti a stavy po úrazoch a operáciách¹⁷. Nariadenie vlády č. 262/2025 Sb. stanovilo kúpeľné miesto Karviná, ktorého súčasťou je Darkov¹⁸.

Cez rieku Olše vedie v Darkove železobetónový oblúkový Most Sokolovských hrdinov z rokov 1922 – 1925 podľa projektu viedenského inžiniera Franza Rabeho. Mostovka visí na dvoch oblúkoch a most má novobarokové prvky; je kultúrnou pamiatkou. Pri oprave v rokoch 2003 – 2004 ho zdvihli o dva metre¹⁹ a odvtedy slúži len chodcom a cyklistom. V roku 2014 ho Česká národná banka zobrazila na zlatej minci z edície Mosty Českej republiky²⁰.

Dvadsiate storočie

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa Československo a Poľsko sporili o Tešínsko. Roku 1920 bolo územie rozdelené a Karviná pripadla Československu. V októbri 1938 obsadili územie dnešnej Karvinej poľské vojská a po porážke Poľska v roku 1939 pripadla oblasť nacistickému Nemecku. Karviná bola oslobodená 3. mája 1945; od 1. do 3. mája sa bojovalo pri vodárenskej veži v Hraniciach, ktorá počas vojny slúžila ako pozorovateľňa. Veža z roku 1930 je vysoká 39,4 metra²¹, prevádzka sa skončila v roku 1972 a v rokoch 2011 – 2017 ju prestavali na bytový dom²².

V roku 1946 začal predseda vlády Klement Gottwald slávnostným výkopom stavbu nového mesta v dnešnej časti Nové Město. Na prelome rokov 1948 a 1949 sa Fryštát, Karvinná, Darkov, Ráj a Staré Město spojili do jedného mesta s názvom Karviná¹⁰. Centrom sa stal Fryštát, zatiaľ čo pôvodná Karvinná sa stala okrajovou časťou Doly. Neskoršia zástavba vznikala v bruselskom štýle a hlavnou osou sa stala trieda 17. novembra, ktorú dnes z veľkej časti lemuje sakurová alej.

V 50. a 60. rokoch vyrástli sídliská v Ráji a na Mizerove, kde dnes žije približne polovica obyvateľov mesta¹⁴. Medzi rokmi 1950 a 1970 sa počet obyvateľov zvýšil z 38 465 na 78 546²³, pričom Doly sa vyľudňovali. Električku, ktorá od roku 1912 jazdila na fryštátske námestie, zrušili pre poddolovanie na začiatku 60. rokov a v roku 1963 otvorili novú hlavnú stanicu bližšie k centru.

Karviná dnes

Karviná je štatutárnym mestom od roku 2002¹. V roku 1990 sa tu začala výučba na Obchodno-podnikateľskej fakulte, vtedy súčasti Masarykovej univerzity, a od roku 1991 patrí fakulta k Sliezskej univerzite v Opave. Žije tu významná slovenská a poľská menšina²⁴: pri sčítaní v roku 2021 sa k poľskej národnosti prihlásilo 2 456 a k slovenskej 2 137 obyvateľov¹⁴. Mesto zriaďuje aj základnú a materskú školu s poľským vyučovacím jazykom²⁵. Narodil sa tu poľský spisovateľ Gustaw Morcinek, autor diel z baníckeho prostredia, aj topmodelka Petra Němcová.

Po roku 2000 vznikla v časti Staré Město priemyselná zóna Nové Pole, kde majú výrobné haly napríklad Shimano, Sejong, Gates a Mölnlycke Health Care. Športovou pýchou mesta je hádzaná: klub HCB Karviná, založený v roku 1955, vyhral v sezónach 2003/04 až 2009/10 sedem titulov za sebou²⁶. V roku 1968 sa tu hral prvý hádzanársky zápas výberu sveta proti reprezentácii ČSSR²⁷. Futbalisti MFK Karviná hrajú na Mestskom štadióne v Ráji.