Areál Výzkumného ústavu cukrovarnického Střešovice Budova

Vitajte v Střešovice. Prosím, na chvíľu sa usaďte, nastavte si slúchadlá a jednoducho sa pozrite okolo seba. Stojíte pred pozoruhodným komplexom Výzkumného ústavu cukorarnického, Výzkumný ústav cukrovarnický. Ako budete mať prvý dojem z webu, všimnite si, ako sa zdá, že budovy sledujú prirodzený tok pôdy. Toto nie je plochý, pevný mestský blok; namiesto toho je celý komplex premyslene integrovaný do svahovitého terénu tejto krásnej časti Praha. Atmosféra tu má istú tichú dôstojnosť, zmysel pre intelektuálne úsilie, ktoré pretrvávalo vo vzduchu viac ako storočie.

Vráťme sa včas na začiatok 20. rokov. Predstavte si svet hneď po Veľkej vojne, období obrovskej zmeny a obnovenej snahy o vedecký pokrok. V roku 1920 sa začala výstavba tohto výskumného komplexu. V tom čase bol cukrovarnícky priemysel životne dôležitým pilierom hospodárstva a bola tu naliehavá potreba špecializovaného priestoru, kde by výskum a inovácie mohli prosperovať. Dva roky bolo toto miesto úľom činnosti, pričom pracovníci a inžinieri formovali krajinu a dvíhali steny toho, čo by sa stalo centrom excelentnosti. Do roku 1922 boli dokončené pôvodné budovy, čo znamenalo zrod zariadenia, ktoré malo slúžiť ako maják priemyselnej vedy.

Teraz vás pozývam, aby ste upriamili pozornosť na architektúru. Keď sa pozriete na fasády pred sebou, ste v skutočnosti svedkami fascinujúcej križovatky histórie dizajnu. Muž zodpovedný za túto víziu bol architekt Josef Záruba-Pfeffermann. Nedržal sa len jedného štýlu; namiesto toho vytvoril očarujúcu a sofistikovanú zmes. Ak sa pozorne pozriete na línie a proporcie, môžete vidieť vplyv historicizmu, ktorý sa pozerá späť na veľkoleposť minulosti poskytnúť pocit stability a prestíže. Ale potom si všimnite posun k niečomu rytmickému a štylizovanému. Jedná sa o geometrické secesie, verzia štýlu, ktorý sa presunul preč od prúdenia organických kriviek a smerom k čistejšie, štruktúrovanejšie vzory. A nakoniec, môžete cítiť dych budúcnosti v ranom architektonickom modernizme, ktorý preniká miestom. Je to táto špecifická kombinácia, staré, dekoratívne, a funkčné, ktorá dáva komplexu jeho jedinečný a nadčasový charakter.

Pri skúmaní oblasti majte na pamäti, že sa nepozeráte na jediný monolit, ale na starostlivo naplánovaný súbor siedmich rôznych budov. To zahŕňa hlavný výskumný ústav, ktorý stojí ako srdce komplexu, a niekoľko sprievodných víl. Tieto vily neboli len obytnými priestormi; boli súčasťou holistického prostredia, kde boli prepletené životy a práca, čo podporovalo komunitu vedcov a výskumníkov. Ak vidíte vstup do hlavného ústavu, predstavte si, že by ste vstúpili do vestibulu. Tento priestor bol navrhnutý ako prechodový bod medzi vonkajším svetom a sústredeným, tichým svetom laboratória.

História tohto miesta je neoddeliteľne spojená s ľuďmi, ktorí ho formovali. Okrem architektonického génia Josef Záruba-Pfeffermann je aj názov J. Bačkovský úzko spojený s dedičstvom tejto stránky. Títo muži nestavali len kancelárie a laboratóriá; vytvárali chrám pre vedu. Pochopili, že prostredie, v ktorom vedec pracuje, môže ovplyvniť kvalitu ich objavov. Tým, že ústav umiestnili tu v Střešoviciach, ďaleko od chaotického hluku centra mesta, ale stále v jeho dosahu, zabezpečili, že výskumníci mali mier a inšpiráciu potrebnú pre ich komplexnú prácu.

Keďže však uplynuli desaťročia, účel týchto budov sa zmenil, čo odráža širšie politické a vedecké zmeny v Československu. Takmer tridsať rokov sa sály ozývali štúdiom cukru a chémie. Ale v roku 1950 došlo k významnému prechodu. Komplex získal novovytvorený Ústřední fyzikální ústav. Zamyslite sa nad iróniou a vývojom tejto zmeny: miesto postavené na štúdium sladkosti cukru sa stalo miestom na štúdium základných zákonov vesmíru a tajomstiev fyziky. Prechod od chémie k fyzike odzrkadľoval globálny posun k jadrovému výskumu a vysokoenergetickej fyzike počas polovice storočia. Budovy zostali rovnaké, ale rozhovory vnútri sa zmenili z molekulárnej štruktúry sacharózy na správanie atómov a častíc.

Na tomto prechode je niečo takmer záhadné. Keď sa teraz pozriete na budovy, vidíte škrupinu, v ktorej sú dva úplne odlišné vedecké svety. To robí jeden div o duchoch myšlienok, ktoré stále strašia tieto koridory a zabudnutých vzorcov cukroví výskumníci a zložité rovnice fyzikov. Toto vrstvenie histórie je to, čo robí miesto tak pôsobivé. Je to fyzický záznam vývoja ľudskej zvedavosti.

Dlhý čas bola architektonická hodnota tohto miesta tichým tajomstvom, ktoré je známe hlavne tým, ktorí žili v susedstve alebo pracovali v jeho stenách. Ale ako naše ocenenie za modernizmus začiatku 20. storočia rástlo, tak aj uznanie tohto komplexu. V roku 2010 bola oblasť oficiálne navrhnutá na označenie za kultúrnu pamiatku. Tento návrh bol uznaním toho, že dielo Josef Záruba-Pfeffermann nebolo len funkčné, ale aj umeleckým príspevkom k štruktúre Praha. Uznala, že spôsob, akým týchto sedem budov interaguje so svahom kopca a navzájom, je majstrovskou triedou urbanistického plánovania a estetickej rovnováhy.

Ako tu teraz stojíte, povzbudzujem vás, aby ste sa pomaly prechádzali okolo obvodu. Všimnite si, ako svetlo zasiahne fasády a ako sa vynárajú geometrické detaily elementov secesie, keď zmeníte uhol pohľadu. Cíťte svahu zeme pod nohami a predstavte si architektov v roku 1920, ktorí načrtávajú tieto plány a zisťujú, ako urobiť kameň a maltu v súlade so zemou.

Výzkumný ústav cukorarský je viac ako len zbierka starých kancelárií; je to závet do doby, keď sa v snahe o pokrok vnímala veda, umenie a architektúra ako partneri. Či už to bolo prenasledovanie lepšieho procesu rafinácie cukru alebo skúmanie fyzikálnych prírodných zákonov, toto miesto bolo vždy o tešení.

Ďakujem, že ste sa ku mne pripojili na tejto krátkej ceste históriou Střešovíc. Pozývam vás, aby ste sa potulovali po pozemku vlastným tempom. Nechajte ticho komplexu hovoriť s vami a možno budete cítiť iskru tej istej zvedavosti, ktorá poháňala výskumníkov, ktorí raz kráčali týmito chodníkmi. Užite si svoj výskum a uvidíme sa na ďalšej zastávke.