kaple Nejsvětější Trojice (Rozsochatec) Kaplnka

Začiatky projektu súvisia s morovou epidémiou, ktorá zasiahla Českú republiku v roku 1713. Barón František Leopold Becyne, slobodný pán Lažany, sa zaviazal poďakovať budove kaplnky za odvrátenie moru v súvislosti s epidémiou. Keď arcibiskup požiadal o povolenie budovy, hlavným dôvodom bola značná vzdialenosť k najbližšiemu farskému kostolu, ktorý sa nachádzal v Habry, približne 19 kilometrov od Sosocháneku smerom k Časlavu. Pražský hrad Concierge schválil žiadosť na základe písomného povolenia z 12. novembra 1714. Bechýně si želal, aby abbot Václav Vejmluva prospel dokončenej budove. Z doposiaľ neznámych dôvodov však stavba nebola nikdy realizovaná - či už Lažanskimu došli finančné prostriedky alebo sa stretol s inými prekážkami, nie je teraz možné určiť. Kaplnka teda existuje len ako architektonický dizajn.

Santini sa dostala do Saapboxu kvôli jej činnosti v regióne. V septembri 1714 pracoval na rekonštrukcii Želvivského konvenčného kostola narodenia Panny Márie (stavba trvala v rokoch 1713 až 1720) a opát Hieronymus Žána vo svojom denníku napísal, že Santini niekoľko dní býval v Lažanskom. Architektonické plány, ktoré barón následne poslal pražským sťažovateľom, pravdepodobne pochádzajú z tohto pobytu.

Projekt kaplnky je fascinujúci svojou geometriou. Santini navrhol pôdorys v tvare rovnostranného trojuholníka - výber, ktorý symbolicky odzrkadľoval iniciáciu kaplnky Svätej Trojice. Táto téma sa opakovane objavuje v Santiniho práci, napríklad na Piaristickej škole v Rychnove nad Prizeňom. Trojitý plán najprv použil Santiniho učiteľ Jean Baptiste Mahey v českých krajinách. Dizajnér sa snažil narušiť jednoduchosť stien konkávnou rizality, ale len jemne vynorí z muriva. Fasáda mala byť rezaná horizontálne tvarovaním a zvislými lisanami. Vstup do kaplnky umožnil tri portály v fasáde risalit, cez každé bolo jednoduché obdĺžnikové okno. Strecha Mansard bola dokončená trojstrannou lampáškou zdobenou konkávnym voltom a symbolom Svätej Trojice, ktorá mala byť pravdepodobne vykonaná v kove.

Interiér bol založený na princípe šesťstrannej centrálnej kupoly na troch príveskoch. Dve izby mali byť umiestnené v rohu kaplnky - južná časť tvorila špirálové schodisko vedúce k podlahe s výčnelkami, severná časť bola označená za sakristiu. Hlavný priestor bol rozdelený do troch kaplniek s tromi oltármi. Vo svojom tvorivom rozhodovaní sa Santini priklonil k barokovému štýlu Christopha Dientzenhofera a jeho nasledovníkov, s ktorými mal sklon k dekoratívnej soche - spolupracoval aj so sochárom Matejom Václavom Jäckelom.

Dnes možno vidieť len zvyšky tohto projektu. Kaplnka nebola nikdy založená, ale tento nerealizovaný plán prináša cenný pohľad do začiatku 18. storočia a do ambícií najvyššej šľachty, ktorá sa snažila vyjadriť svoju zbožnosť prostredníctvom architektonických diel, podľa návrhov najlepších staviteľov svojej doby.