Bohumín: mestečko pri brode, mesto pri stanici a meandre Odry

Na sútoku Odry a Olše

Bohumín patrí do okresu Karviná a leží v českej časti historického Tešínska. Hranicu s Poľskom tu tvoria prevažne nivy Odry a Olše, ktoré sa v Bohumíne zlievajú do jednej rieky². Sútok leží pri osade Kopytov. Odra tu opúšťa Česko a Bohumín je posledným českým mestom na jej toku. Územie je rovinaté a leží v Ostravskej panve. Mesto zaberá približne 31 km², najvyšším bodom je Záblatský kopec (248 m) a najnižšie položeným miestom sútok Odry s Olšou. Podľa mesta je to zároveň najnižšie miesto celého Moravskosliezskeho kraja².

Bohumín tvorí sedem mestských častí, ktoré bývali samostatnými obcami: Nový Bohumín, Starý Bohumín, Skřečoň, Záblatí, Pudlov, Vrbice a Šunychl s osadou Kopytov. Viac než polovica obyvateľov žije v Novom Bohumíne¹. Mestský erb s okrídleným železničným kolesom je mladý: navrhol ho heraldik Jiří Louda a v roku 1967 ho schválili ako erb Nového Bohumína³.

Mestečko pri brode

Bohumín vznikol pri brode cez Odru, kde sa križovali obchodné cesty: soľná cesta z Moravy do Krakova a jantárová cesta z Uhorska k Baltu⁴. Prvá písomná zmienka o dedine Bogun pochádza z nedatovanej listiny, ktorú mestské múzeum kladie do rokov 1256 – 1262⁵. Najstaršia česká podoba mena bola Bohuň, od osobného mena Bohun, a podľa mena sa usudzuje, že išlo o slovanské sídlo. Roku 1292 sa spomína farský kostol Panny Márie a tá istá listina je najstarším dokladom nemeckého mena Oderberg⁴.

V stredoveku patril Bohumín k Ratiborskému kniežatstvu. Na protiľahlom, ľavom brehu Odry stál hrad Barutswerde, sídlo pánov panstva. Podhradská osada a neskoršie mesto vznikli na pravom brehu, v dnešnom Starom Bohumíne⁶. Podľa listiny z roku 1373 bol Bohumín poddanským mestečkom⁴ a na začiatku 15. storočia bol povýšený na mesto⁵. V 20. rokoch 16. storočia získali panstvo Hohenzollernovci. Prijali luteránstvo a v 16. storočí sa luteránskou stala aj tunajšia farnosť.

V 20. rokoch 17. storočia, v čase tridsaťročnej vojny, prešlo panstvo na Henckelovcov z Donnersmarku, bankárov a banských podnikateľov⁴. Rod sa hlásil k protestantskému pietizmu, a preto si v rohu cintorína pri farskom kostole postavil vlastnú hrobku. Kruhová stavba pripomína románsku rotundu, v podzemí bola hrobka. Dnešnú podobu dostala v roku 1752 a posledného mužského potomka bohumínskej vetvy rodu v nej pochovali 16. marca 1803⁷. V rokoch 2001 – 2002 ju upravili na kaplnku Panny Márie. Hrad na ľavom brehu bol neskôr prestavaný na barokový zámok. Dnes stojí v poľských Chałupkách a je v ňom hotel⁶.

Hranica na Odre a staré námestie

Roku 1742 rozdelil mier po prvej sliezskej vojne Sliezsko aj Bohumín. Ľavobrežná časť s hradom pripadla Prusku, pravobrežné mesto zostalo habsburskej monarchii a hranica viedla po Odre⁶. Bohumín tak prišiel o šľachtické sídlo a stal sa pohraničným mestom. Z pruskej časti vznikla obec Annaberg, dnešné Chałupki. Panstvo napokon kúpili grófi Larisch-Mönnichovci a držali ho až do roku 1945.

Najstarším svedkom tunajšieho náboženského života je podľa mestského múzea farský kostol Narodenia Panny Márie⁵. Murovaný gotický kostol nahradil drevenú kaplnku pravdepodobne v 14. storočí a roku 1620 bol renesančne prestavaný. 22. augusta 1850 udrel do veže blesk a požiar ťažko poškodil vežu aj krov a zničil väčšinu zariadenia. Gotickú klenbu potom nahradila nižšia valená klenba s freskami, takže kružby dvoch gotických okien sa dodnes zachovali na povale⁸. Korunovácia obrazu Panny Márie Ružencovej Starobohumínskej v roku 2004 vrátila kostolu status pútnického miesta⁸.

Na Námestí Slobody stojí bývalá radnica, secesné domy a neskorobaroková pieskovcová socha svätého Jána Nepomuckého, umiestnená zrejme v roku 1829. Keď ju v roku 2002 opravovali, našli v podstavci 54 historických mincí⁹. Starobohumínsky poklad dnes vystavuje mestské múzeum⁵. Pri hranici na pravom brehu Odry stojí drobná kaplnka svätého Kríža, azda z roku 1733. V roku 1756 dostali dvaja miestni laickí rehoľníci povolenie zriadiť si pri nej pustovňu a podľa nej sa kaplnke ľudovo hovorí Pustyňa¹⁰. Na konci vojny z nej po bombardovaní zostali len obvodové múry, dnes je opravená.

Stanica v močaristom lese

Zlom prišiel v roku 1847. Od Lipníka nad Bečvou dorazila do Bohumína Severná dráha cisára Ferdinanda, ktorá mala spojiť Viedeň s Haličou, a 1. mája prišiel prvý vlak¹¹. Stanica však nevznikla pri starom meste. Mešťania stavbu nechceli, proti stavbe na farských pozemkoch sa postavil aj farár, a tak grófka Rudnická predala dráhe svoj močaristý pozemok v lese obce Šunychl¹², asi tri kilometre južne od starého mesta¹³. Starý Bohumín potom postupne strácal na význame⁶.

V roku 1848 viedla z Bohumína spojka do pruského Annabergu, a tým aj železničné spojenie Viedne s Berlínom. Most cez Odru spočiatku chýbal: cestujúci sa cez rieku prepravovali na plochých člnoch a na druhom brehu prestúpili do pruského vlaku. Železničný most otvorili v roku 1849 a za svoju históriu bol trikrát vyhodený do vzduchu¹⁴. Roku 1869 vyrazili z Bohumína prvé vlaky Košicko-bohumínskej dráhy, ktorá potom viedla cez Tešín a Žilinu až do Košíc. Po celej trati sa jazdilo od 18. marca 1872¹⁵. Bola prvým a dlho hlavným železničným spojením českých krajín so Slovenskom.

Bohumín sa tak stal jedným z najvýznamnejších železničných uzlov. Stretávajú sa tu trate od Přerova, od Čadce a z Poľska. Staničná budova dostala dnešnú podobu pri prestavbe v rokoch 1901 – 1904¹² a je kultúrnou pamiatkou. Cez koľajisko vedie oceľová lávka pre peších. Jej najstaršia časť pochádza z 19. storočia a celá lávka meria bez schodov 170 metrov¹⁶. Pri modernizácii v rokoch 2003 – 2005 investoval štát do uzla 2,6 miliardy českých korún¹⁷. Z Bohumína jazdia priame vlaky do Poľska, na Slovensko, do Rakúska, Maďarska a Nemecka.

Nový Bohumín z červených tehál

Okolo stanice vyrástla v katastri Šunychlu nová osada s úradným názvom Šunychl-Bohumín-nádraží. Najprv bolo treba vysušiť močiar a vyrúbať les¹⁸. Osada rýchlo rástla a čoskoro predstihla starý Bohumín aj materský Šunychl. 14. apríla 1924 ju premenovali na Nový Bohumín a 16. októbra 1924 ju vláda povýšila na mesto¹⁸. Rýchla výstavba bytov, úradov a robotníckych kolónií podľa webu mesta „nenechala vzniknúť historicky zaujímavým architektonickým pamiatkam ani dominantnému námestiu“¹⁸.

Výnimkou je skupina novogotických stavieb z neomietaných červených tehál. Kostol Božského Srdca Pána podľa plánov miestneho staviteľa Josefa Bergera vznikol v rokoch 1892 – 1894 na pozemku, ktorý bezplatne poskytol gróf Jindřich Larisch-Mönnich. Stál takmer 56 tisíc zlatých a 30 tisíc z nich daroval vroclavský knieža-biskup Georg Kopp¹⁹. Vedľa stojí komplex bývalých nemeckých škôl, stavaný postupne v rokoch 1893 – 1914, v ktorom dnes sídli radnica²⁰. V rovnakom štýle postavili na pozemku darovanom grófom evanjelický kostol v tvare latinského kríža. Navrhol ho brniansky architekt Julius Leischnig a posvätený bol 15. októbra 1901; na stavbu prispeli aj veriaci z Holandska, Nemecka a Švédska²¹. V Novom Bohumíne žila aj židovská obec. Synagógu tu postavili v roku 1900 a hoteliér Viktor Lustig bol v roku 1904 zvolený za starostu obce⁵.

Továrne a električka

So železnicou prišiel priemysel. Roku 1885 založili berlínsky priemyselník Albert Hahn a Heinrich Eisner v Šunychli veľkú rúrovňu a roku 1896 vznikla v katastri Pudlova drôtovňa²². V roku 1958 oba podniky spojili do Železiarní a drôtovní Bohumín⁵. Na konci 19. a začiatku 20. storočia vznikli aj rafinérie minerálnych olejov grófa Larischa, rafinéria borovicovej smoly, továreň na mydlo a sviečky, tehelne a v roku 1904 chemická továreň Rudolfa Goldschmieda²². Z nej sa stala dnešná Bochemie, od konca prvej svetovej vojny vyrábala sacharín. Železiarne a drôtovne sa po roku 1989 rozdelili a v roku 2021 sa skončila tradičná výroba liatinových radiátorov. K najväčším firmám v meste dnes patria Bekaert, Bochemie, Bonatrans, České dráhy, Rockwool a ŽDB Drátovna².

V roku 1902 začala medzi stanicou a námestím v Starom Bohumíne jazdiť konská električka. Bola to prvá úzkorozchodná dráha v celej neskoršej sieti na Ostravsku, s rozchodom 760 mm²³. Po necelom roku boli kone nahradené parnými vozmi a v roku 1916 bola trať elektrifikovaná²³. Bohumínska električka dojazdila v roku 1973²³ a na jej trasu dnes na niekoľkých miestach upomínajú koľaje v dlažbe.

Dvadsiate storočie

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa Československo a Poľsko sporili o Tešínsko. V lete 1920 bolo Tešínsko rozdelené⁵ a celé územie dnešného Bohumína pripadlo Československu¹³. Rieka Olše sa stala hranicou s Poľskom, Odra hranicou s Nemeckom. V Starom Bohumíne vznikla česká ľudová škola a v roku 1921 pribudlo v Bohumíne aj československé reálne gymnázium. 6. júla 1930 sa čestným občanom Nového Bohumína stal prezident T. G. Masaryk²⁴.

V roku 1936 bol pri Bohumíne vybetónovaný pechotný zrub MO-S 5 Na trati, súčasť predvojnového československého opevnenia. Je atypický: železničná trať ho rozdelila na dva samostatné zruby, ktoré spája 22 metrov dlhá chodba pod násypom²⁵. Po Mníchove, v októbri 1938, zabralo Bohumín Poľsko a zrub bez boja obsadilo poľské vojsko. V septembri 1939 obsadilo Bohumín nacistické Nemecko a až do roku 1945 bol súčasťou Nemeckej ríše. Nemci zo zrubov vytrhali pancierové zvony a kanónové strieľne²⁵. Dnes v ňom má múzeum Klub vojenskej histórie Bohumín. Po povodni v roku 2024 bol zrub zatvorený a znovu sa otvoril v júni 2026²⁶.

Synagógu v Novom Bohumíne vypálili v roku 1940²⁷. Holokaust prežila len hŕstka bohumínskych Židov. Obetiam je od roku 2004 venovaný pamätník na Námestí Budúcnosti²⁷. Počas vojny tu bol aj tábor nútených prác pre Poliakov, ktorý pripomína pamätník 104 poľským obetiam z rokov 1942 – 1944²⁸. 28. augusta 1944 bombardovali železničný uzol americké lietadlá a na konci vojny ničila ustupujúca nemecká armáda stanicu náložami¹⁷. V roku 1945 bol Bohumín oslobodený Červenou armádou a vrátil sa do Československa. Väčšina nemecky hovoriacich obyvateľov bola po vojne vysídlená.

Po vojne sa obce začali zlučovať. V roku 1949 boli prvýkrát spojené do jedného mesta s názvom Bohumín, spojenie však nevydržalo a v 50. rokoch sa obce znovu rozdelili. Definitívne sa Nový a Starý Bohumín spojili v roku 1973 a o 15 mesiacov neskôr sa k nim pripojili Pudlov, Skřečoň, Vrbice, Záblatí a Šunychl⁵. Mesto potom ťažko zasiahla povodeň v roku 1997, ktorá strhla aj Antošovickú lávku cez Odru.

Hraničné meandre Odry

Medzi Starým Bohumínom a sútokom s riekou Olše tečie Odra voľne v zákrutách. Chránený úsek je dlhý asi 7,5 kilometra a má päť veľkých meandrov, stredom koryta vedie česko-poľská hranica²⁹. Rieka si koryto mení sama: vytvára štrkové náplavy, slepé ramená a tône, a tým mierne posúva aj štátnu hranicu. Pozornosť pritiahli meandre pri povodni v roku 1997, keď sa jeden z nich pretrhol. Po prieskumoch za účasti WWF sa rozhodlo koryto neopravovať a nechať rieke priestor. Od roku 2006 je úsek chránený ako prírodná pamiatka Hraničné meandre Odry a verejnosti sa otvoril v máji 2007³⁰.

Žije tu bobor vodný a vydra riečna, v strmých brehoch hniezdi rybárik riečny a brehuľa hnedá. Ornitológovia tu podľa mesta zaznamenali 188 druhov vtákov, z ktorých 60 tu hniezdi³⁰. Z času na čas Odra vyplaví zub alebo stavec mamuta. V roku 2004 našli pri sútoku hraničný kameň z roku 1742 s cisárskou korunou. Letopočet 1883 doň vytesali dodatočne pri zmene hraníc a dnes je v mestskom múzeu³¹. Od roku 2007 sa meandre splavujú na lodiach, ktoré požičiava mestská požičovňa v Starom Bohumíne.

Bohumín dnes

Starý Bohumín s poľskými Chałupkami spája oceľový trojoblúkový most cez Odru. Stavať ho začali 1. septembra 1898 a dokončili o 13 mesiacov neskôr. V roku 1939 sa po výbuchu nálože ustupujúcich poľských vojsk zrútil do Odry prvý oblúk a cestnú premávku obnovili až v roku 1967³². Od septembra 2026 prechádza most celkovou opravou, ktorú česká a poľská strana robia súbežne. Českú časť z 80 percent platí európsky program Interreg Česko – Poľsko³³.

Na Námestí Slobody stojí secesný hotel Grüner Baum z roku 1907. Po vojne dostal meno Národný dom. Schátranú budovu kúpilo mesto v roku 2008 a v rokoch 2013 – 2015 ju dalo kompletne opraviť³⁴. Dnes je tu hotel Pod Zeleným dubom, informačné centrum a od 1. júla 2016 prvé mestské múzeum⁵. Podľa legendy mal v hostinci, ktorý na tomto mieste stál predtým, prenocovať poľský kráľ Ján III. Sobieski.

V Novom Bohumíne je park Petra Bezruča. Vznikol z časti bažantnice, ktorú gróf Jindřich Larisch-Mönnich daroval obci, keď sa rozhodla postaviť pomník cisárovi Františkovi Jozefovi I. Základný kameň anglického parku položili v roku 1907³⁵. Cisárovu bustu po vzniku Československa odstránili. 15. septembra 1947, v deň básnikových 80. narodenín, tu odhalili bustu Petra Bezruča na bludnom balvane a park dostal jeho meno³⁵.

V Novom Bohumíne sa narodil filozof a publicista Milan Šimečka, signatár Charty 77³⁶. Bohumínskym rodákom je aj moreplavec Richard Konkolski, ktorý si plachetnicu Niké postavil svojpomocne v Bohumíne a sám na nej oboplával zemeguľu³⁷. V Pudlove sa narodil futbalista Tomáš Pospíchal, strieborný z majstrovstiev sveta 1962. S mestom je spojený aj brankár Pavel Srniček, strieborný z majstrovstiev Európy 1996, po ktorom sa od roku 2016 volá bohumínsky futbalový štadión.