Stonava: osady na Stonávke, tri bane a koniec čierneho uhlia

Dedina na Stonávke

Stonava patrí do okresu Karviná a leží v Ostravskej panve. Na severe a východe susedí s Karvinou, na západe s Hornou Suchou a na juhu s Albrechticami. Rozkladá sa na necelých 14 km² a celé jej územie tvorí jediné katastrálne územie³. Stredom obce tečie od juhu na sever Stonávka, riečka, ktorá priteká z Beskýd a za Stonavou sa v Karvinej vlieva do Olše. V Stonave miestami silno meandruje a územie po oboch stranách jej údolia mierne stúpa.

Strategický plán obce opisuje Stonavu ako typickú sliezsku obec s centrálnym priestorom a rozptýlenou zástavbou. Dobový opis z roku 1918 ju vykresľuje ako „veľkú malebnú obec v Sliezsku s nepravidelnou zástavbou oddelenou od seba políčkami a remízkami“³. Namiesto úradných častí tu ľudia poznajú osady: Hořany, Dolany, Holkovice, Bonkov, Kateřinu, Mexiko, Stavy alebo Nový Svět. Po poľsky sa obec volá Stonawa, po nemecky Steinau. So svojou riečkou zdieľa meno, ktorého pôvod sa vykladá rôzne: ako Stínava, teda miesto v tieni, alebo podľa nemeckého výrazu pre kamennú riečku. Erb a vlajku dostala obec v roku 1994. Erb zobrazuje v zelenom štíte strieborného korunovaného grifa, ktorý drží zlatý štítok s čiernym písmenom S⁴.

Stredoveká dedina a Švédsky kopec

Prvá písomná zmienka o Stonave pochádza z konca 14. storočia⁵. Dedina mala v stredoveku naraz niekoľkých šľachtických majiteľov a niektorí z nich sa písali „zo Stonavy“, napríklad Zbyněk zo Stonavy, spomínaný roku 1415³. Patrila k Tešínskemu kniežatstvu. O miestnom kostole pochádza podľa obce prvá zmienka z roku 1447⁶. V 16. storočí zvíťazila v kniežatstve reformácia a kostol prevzali luteráni, katolíkom ho vrátili v polovici 17. storočia.

Južne od osady Holkovice stojí v malom lesíku nad potokom umelo navŕšený pahorok, ktorému sa hovorí Švédsky kopec. V Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Českej republiky je vedený ako „mohyla švédská“ (švédska mohyla) a chránený je od roku 1958. Pamiatkový katalóg ho označuje za „významnú pamiatku stredovekej fortifikačnej techniky“ zo 14. – 15. storočia⁷. Archeologický výskum v ňom rozpoznal drobné opevnenie typu motte, teda stavbu na umelo navŕšenom pahorku. Pravdepodobne tu stálo opevnené sídlo majiteľov Stonavy.

S kopcom sa spájajú povesti. Podľa jednej je to hromadný hrob švédskych vojakov z tridsaťročnej vojny. Podľa inej tu vo švédskom tábore zomrel novonarodený syn švédskeho kráľa a každý vojak mu na hrob hodil hrsť hliny. Keď si vraj pred prvou svetovou vojnou dvaja chalupníci chceli hlinou z mohyly zarovnať pole, čo cez deň odviezli, v noci sa vrátilo, a do roka obaja zomreli. Výskum povesť o hrobe nepotvrdil.

Uhlie, prisťahovalci a Robotnícky dom

Ešte v polovici 19. storočia bola Stonava poľnohospodárskou dedinou. V roku 1869 v nej žilo 1 516 ľudí⁵. Po roku 1870 sa začala meniť s rozvojom ťažby čierneho uhlia v okolí. Mnoho obyvateľov sa živilo baníctvom a prichádzali prisťahovalci, hlavne z podhoria a zo susednej Haliče. Do roku 1910 vzrástol počet obyvateľov na 3 952⁵. Pri rakúskych sčítaniach uvádzala drvivá väčšina z nich poľštinu ako obcovaciu reč, teda jazyk, ktorým sa bežne dorozumievali. V praxi išlo o miestne tešínske nárečie. Asi pätinu obyvateľov tvorili evanjelici. Patrili k zboru v Bludoviciach. V roku 1858 si však posvätili vlastný cintorín a v roku 1900 evanjelickú školu⁶, v ktorej sa učilo po poľsky.

Na prelome 19. a 20. storočia vzniklo v Stonave Spotrebné družstvo robotníkov a roľníkov, po poľsky Stowarzyszenie Spożywcze dla Robotników i Rolników w Stonawie. Stalo sa centrom politického a kultúrneho života obce a malo vlastný bitúnok, pekáreň a sieť obchodov. Podľa obce svoje úspechy zavŕšilo výstavbou Robotníckeho domu³. Budova so sálou a krčmou stojí dodnes.

Dva kostoly a kaplnka

Dominantou obce je kostol svätej Márie Magdalény. Postavili ho v rokoch 1906 – 1910 za pôsobenia farára a prvého karvinského dekana Františka Krzystka⁶. Predtým stál v miestach dnešného cintorína drevený kostol, ktorý slúžil ešte do marca 1913⁶. Nový kostol je pozdĺžna jednoloďová stavba z neomietnutých červených tehál s priečnou loďou, polkruhovým záverom a vežou vstavanou do vstupného priečelia⁸. Fasádu zdobia zelené glazované tehly skladané do geometrických obrazcov, nad vchodom je rozetové okno. Kultúrnou pamiatkou je kostol od roku 1992⁸. Stojí na poddolovanom území a potrebuje časté opravy. Generálnou opravou prešiel na začiatku 90. rokov a v roku 1994 reštaurátori opravili a konzervovali jeho interiér vrátane výmaľby⁸.

Evanjelici sa dlho schádzali na svoje bohoslužby v škole. Vlastný kostol si postavili v roku 1938: základný kameň posvätili v júli a hotový kostol 1. novembra⁶. Stojí oproti evanjelickému cintorínu, kde je pochovaný aj stonavský rodák, evanjelický farár Vladislav Santarius. Popri kostole svätej Márie Magdalény a Švédskom kopci je treťou kultúrnou pamiatkou obce drobná kaplnka Panny Márie pri dome č. 37. Stojí pri miestnej komunikácii medzi vzrastlými stromami a má štítové priečelie, polkruhový záver a sedlovú strechu. Postavili ju po roku 1836 a chránená je od roku 1994⁹.

Medzi dvoma štátmi

Po rozpade Rakúsko-Uhorska si Tešínsko nárokovalo Československo aj Poľsko. Na prelome rokov 1918 a 1919 sa Stonava ocitla pod poľskou správou a v januári 1919, počas krátkej československo-poľskej vojny, ju obsadilo československé vojsko. Dňa 26. januára 1919 sa v Stonave bojovalo. Na miestnom cintoríne je hrob poľských vojakov, ktorí vtedy padli, a v roku 2019, sto rokov po bojoch, sa pri ňom konalo pietne stretnutie¹⁰. V lete 1920 bolo Tešínsko rozdelené a Stonava pripadla Československu.

V roku 1930 žilo v Stonave 4 819 obyvateľov, najviac v jej dejinách⁵. Fungovali tu dve knižnice, česká a poľská. V októbri 1938 pripadla Stonava Poľsku a od septembra 1939 ju okupovalo nacistické Nemecko¹¹. Počas okupácie Nemci knihy z oboch knižníc zhabali ako surovinu na papier. Zachránili sa hlavne tie, ktoré mali ľudia práve požičané. Po vojne prišli o majetok Larischovci, ktorým ešte po prvej svetovej vojne patrila väčšina miestnych pozemkov³. Zámocký dvor so zámkom potom užívali poľnohospodárske organizácie.

Obec v obkľúčení baní

Pod Stonavou leží čierne uhlie a v druhej polovici 20. storočia okolo nej vyrástli tri bane. Na hranici s Hornou Suchou sa v 50. rokoch začala stavať Baňa Suchá-Stonava, neskôr premenovaná na Baňu 9. máj, a uhlie sa v nej ťažilo od roku 1960¹². Vo východnej časti obce vznikala Baňa ČSM, v ktorej sa ťažilo od roku 1968². Na severnej hranici obce, pri karvinskom Darkove, sa od roku 1972 stavala Baňa Darkov a prvý voz uhlia z nej vyšiel v apríli 1982¹³. Stavba Bane ČSM sa dostala aj do filmu. Hraný film Začít znova rozpráva o brigádnikoch, ktorí prišli na stavbu jej južného závodu. Nakrúcať ho začal stonavský rodák Vladislav Delong a za chorého ho v roku 1963 dokončil režisér Miroslav Hubáček¹⁴.

Tri bane tak Stonavu obkolesili z troch strán. Pre poddolovanie zanikla osada Křivý Důl a väčšina Kateřiny, Dolan a Mexika, v 60. rokoch zbúrali aj zámok so Zámockým dvorom. Na začiatku 60. rokov vznikli dve malé sídliská, na Hořanoch a v osade Nový Svět, pre rodiny baníkov a pre ľudí, ktorých domy museli ustúpiť ťažbe. Počet obyvateľov klesol zo 4 511 v roku 1961 na 1 714 v roku 1991⁵. Podľa strategického plánu obce viedla ťažba „takmer k likvidácii obce“. Veľké časti predtým obývanej krajiny sa stali neobývateľnými a nová zástavba sa sústredila do malého jadra medzi Stonávkou, areálmi baní ČSM a Darkov a cestou na juhu³.

Nešťastie a koniec ťažby

V Bani 9. máj sa ťažba skončila v roku 2016¹². O dva roky neskôr, 20. decembra 2018, vybuchol v Bani ČSM metán. Zahynulo 13 baníkov, dvanásť z Poľska a jeden z Česka, a desať ďalších bolo zranených. Poľsko za svojich baníkov vyhlásilo štátny smútok. Obetiam je v Stonave venovaný pomník v podobe slzy, pri ktorom sa konajú pietne stretnutia¹⁵.

Vo februári 2021 sa skončila ťažba v Bani Darkov. Pod Stonavou podľa obce leží hlavná časť jej dobývacieho poľa s rozlohou 26 km² a obec tým prišla o náhrady za ťažbu vo výške desiatok miliónov korún ročne¹⁶. Posledný vozík z Bane 9. máj a vedľa neho vozík z Darkova dnes stoja v parku v centre obce. Na území Stonavy potom ťažila už len Baňa ČSM, posledná činná čiernouhoľná baňa v Česku.

Spoločnosť OKD v nej k 31. januáru 2026 ukončila hlbinné dobývanie uhlia v Česku, podľa svojej správy po takmer 250 rokoch². Od roku 1968 sa tu vyťažilo vyše 124 miliónov ton uhlia². Symbolický posledný vozík vyšiel 4. februára 2026¹⁷. Od leta 2026 sa zasypávajú jamy bane, v septembri prišla na rad druhá zo štyroch. Technická likvidácia má podľa OKD trvať do začiatku roka 2029².

Stonava dnes

Od roku 1990 sa počet obyvateľov ustálil, v posledných rokoch mierne klesá³. Žije tu početná poľská menšina: pri sčítaní v roku 2021 sa k poľskej národnosti prihlásilo 247 obyvateľov, zhruba každý siedmy¹⁸. Obecná základná škola učí po česky aj po poľsky. Prvý stupeň s češtinou sídli na Hořanoch, druhý v Dolanoch a škola s poľským vyučovacím jazykom v Holkoviciach¹⁹. Miestna knižnica v budove školy v Dolanoch má vyše 13 tisíc zväzkov, z toho asi tretinu poľských²⁰.

Tradičnou slávnosťou obce je júlová púť k sviatku patrónky kostola, svätej Márie Magdalény. Podľa obce sa koná od roku 1911 a prichádzajú na ňu tisíce ľudí²¹. Patrí k nej súťaž v kosení trávy kosou pred obecným úradom, vystúpenie Baníckej kapely, ohňostroj a omše v češtine aj v poľštine²². Vtedajší starosta Ondřej Feber v roku 2022 povedal, že sa na púť radi vracajú aj Stonavčania, ktorí pre ťažbu museli obec opustiť²¹.

Spolky nadväzujú na banícku aj poľskú tradíciu. Spolok krojovaných baníkov vychádza z baníckeho združenia založeného v marci 1914. Miestna skupina Poľského kultúrno-osvetového zväzu má okolo 180 členov, spevácky zbor a detský folklórny súbor Dziecka ze Stonawy. V predvianočnom čase sa tu koná medzinárodný festival komorného a ansámblového spevu Stonavská Barborka¹¹. Z prírody tu stojí za pozornosť údolie Stonávky a dva pamätné duby, Dub na hrádzi a Dub pri Stonávke v osade Stavy.