Kašna se sochou svatého Josefa na Karlově náměstí Fontána

Vitajte uprostred Karlovho námestia, presne tam, kde pulzuje srdce Nového Mesta. Stojíte pred pamätníkom, ktorý sa na prvý pohľad zdá byť skromný, takmer úzky medzi obrovskými platinovými uličkami a tečúcou premávkou, ale v kamennom tele leží história jedného z najtragickejších momentov pražskej minulosti. Pozri sa dopredu. Vidíte barokovú fontánu, ktorej ústredným prvkom je kolóna moru - tmavý, väzivý stĺp moru, ktorý vystupuje z bazéna ako tichý svedok času, keď sa tu pamäť neupokojila celé stáročia.

Teraz, keď ste si nasadili slúchadlá, skúste pohnúť hlukom súčasnosti. Všimnite si tvar kolóny. Je to jednoduchý, štvorcový kamenný stĺp, bez prezdobenia, ktorý nesie na vrchole sochy. Práve táto socha, socha sv. Jozefa s Ježišom v objatí a anjeloch, priťahuje vzhľad a dáva tomuto miestu jeho umeleckú váhu. Je to dielo rúk Mateja Václava Jäckela, Lužického sochára, ktorého mulica získala úctu aj k najnáročnejším zakaterom v Prahe. Socha je vyrobená z moru, t.j. z bronzu, a na slnečnom svetle žiari teplými, hnedými zlatými tónmi, ktoré dokonale odporujú chladnejšiemu, šedému kameňu piliera a bazénu.

Vráťme sa teraz v roku 1680. Praha nepoznala dnešnú eleganciu. Ulice boli úzke, neúnavné a mesto bolo vtiahnuté do choroby, proti ktorej nebol ani liečivý prášok, ani modlitba na zaručenie záchrany. Mor sa šíril ako tmavý oblak. V pozadí sa hovorí o približne 6000 obetiach. Šesť tisíc žije v jednom meste za pár mesiacov. Bola to katastrofa, nielen demografická, ale aj duchovná. Ľudia zomierali v rodinách, všetky ulice umierali, cintoríny nedokázali udržať krok s mŕtvymi. Ktokoľvek mohol, bežal do dedín, ktoré nemohli, zostal čakať na osud.

A tak ako sa epidémia začala sťahovať, keď sa strach z úzkych ulíc začal pomaly vracať do normálneho rytmu, v Prahe sa zrodil sľub. Občania, poslanci, Cirkev - všetci, ktorí prežili - cítili nesmiernu vďačnosť, že sa choroba skončila. Veriaci v tom čase nehľadali príčiny baktérií, hľadali ich v Božej vôli a zaslúžili si ich. A tak sa v roku 1697, sedemnásť rokov po skončení moru, narodila myšlienka vybudovať pamätník. Nie ako hrobka, ale ako modlitba vďačnosti vyvrcholila kameňom a všetkým.

Medzi rokmi 1697 a 1698 vznikla socha. Matěj Václav Jäckel, majster, ktorý mohol vytiahnuť život z bronzu, vytvoril sochu, kde svätý Jozef drží malého Ježiša. Je to scéna plná nežnosti, rodičovskej starostlivosti a ochrany. Anjeli okolo nich nie sú len ozdoby, sú to poslovia, strážcovia, symboly nebeskej pomoci, za ktorú sa Praha modlila. Všimnite si detaily, ktoré práve teraz vidíte: ako Jäckel chytil vlny oblečenia, ako jemne leží dieťa v otcových rukách, ako anjeli s ľahkosťou visí okolo stĺpca. Je to konečný kus českého baroka, dynamický, ale hlboko pokojný. A je to, ako tvrdí historický rekord, najstaršia socha na zdobenie tohto miesta. Pred ňou boli aj iné sochy, iné pamiatky, ale tento tu zostal ako prvý v rade, ktorý nám dnes pripomenul históriu námestia.

Rok 1698 potom priniesol dokončenie celej fontány. Nebol to len stĺp so sochou. Bazén bol postavený, do ktorého prúdila voda a celý bol použitý ako verejná fontána - zdroj vody pre okolie, namiesto stretnutia, ale predovšetkým ako trvalý prejav vďačnosti. Voda v baroku bola symbolom života, čistoty, čistenia. Vytekal z hadíc do kamennej nádoby, odstránil prach a úzkosť a ľudia z nej vylievali vodu do hrnca na varenie, na pitie, na život. Dnes sa voda v bazéne stále krúži, aj keď už nikto nepije. Ale zvuk kvapkania a šušťania je stále rovnaký - hudba, ktorá nám pripomína, že život pokračuje.

Teraz sa pozri bližšie ku kamennému stĺpu. Ak sa pozriete na jeho povrch, uvidíte stopy času. Erozion, mach v drážkach, možno aj stopy opráv z minulého storočia. Architektovia tejto fontány zostali neznámi. Nevieme, kto navrhol usporiadanie bazéna, ktorý vypočítal tlak hadíc, ktorý si vybral druh kameňa. Ale vieme, kto dal tvár tomuto miestu. Matěj Václav Jäckel. Bol sochárom z Lusatic, regiónu, ktorý dal českej krajine mnoho talentovaných majstrov. Jeho práca tu nie je izolovaná. Jeho ruka vytvorila sochy na Karlovom moste, v kostole sv. Mikuláša na Malej Strane, v mnohých ďalších pražských chrámoch. Ale táto socha sv. Jozefa je jednou z tých, ktorí voľne stoja pod šírou oblohou, sú vystavení dažďu, snehu, slnku a pohľadom tisícov ľudí denne.

Zaujímavý fakt, ktorý vás môže prekvapiť: hoci fontána vyzerá ako neoddeliteľná časť námestia, nie je to pôvodná pozícia v absolútnom zmysle. Karlove námestie prešlo masívnymi rekonštrukciami v 19. a 20. storočí. Nová radnica, pred ktorou stojíte bola prestavaná, ulice sa rozšírili, električky sa rozprestierali cez nalievanie. Fontána bola presunutá, rozobraná, uskladnená a znovu zmontovaná. Skutočnosť, že tu dnes stojí v podobe, ktorú vidíte, je dôkazom starostlivosti o pamiatky a rešpektu k histórii. V roku 1998 bol zaradený do zoznamu kultúrnych pamiatok Českej republiky, ktorý mu poskytuje právnu ochranu, ale vieme, že skutočná ochrana je taká, že ľudia sa zastavujú, vzhliadajú a rozumejú tomu, čo vidia.

Stojíte pred monumentom, ktorý spája dve lietadlá. Jedna úroveň bolesti a straty - 6000 obetí, prázdne domy, žiaľ matiek a ženíchov. A druhé lietadlo nádeje, viery a umeleckej krásy. Sv. Jozef, ochranca rodín, patrón umierajúcich, ktorý potichu nesie bremeno zodpovednosti, sa zdá byť ideálnym patrónom miesta, kde sa život a smrť stretli v najznepokojujúcejšej forme. Ježiš v náručí nie je len Boží syn, je symbolom budúcnosti, ktorá sa rodí z ruín minulosti. Anjeli potom šepká, že aj v najtemnejšej noci je niekto, kto drží ruku nad mestom.

Teraz, keď ste zažili toto miesto nielen očami, ale srdcom, môžete sa pozrieť ďalej. Za chrbtom máte masívnu budovu novej radnice s jej vežou, kde kedysi zvony vyzneli, aby varovali, radovali, smútili. Máte pred sebou námestie, ktoré bolo kedysi trhom, potom park, dnes je to zmiešaný priestor pre prechádzky, šport a stretnutia. Platanus, ktorý vám dáva tieň v lete boli vysadené oveľa neskôr, v devätnástom storočí, ale teraz patria neoddeliteľne na toto miesto. Ich koruny zatienia fontánu, chránia ju pred nadmerným slnkom a dažďom.

Poďme ešte o krok ďalej vo vašej predstavivosti. Predstavte si, že v roku 1698 v deň objavu sem prišli ľudia v Baroquase s oblečením, perím a klobúkmi. Kniežatá, ľudia v meste, remeselníci, ženy s deťmi v bezpečí. Všetko ticho, hlavy dole, modli sa za koniec moru. Voda vo fontáne prvýkrát skočila do kameňa, zvuk bol nový, čistý, sľub budúcnosti. A socha sv. Jozefa v žiare slnka žiarila ako nová minca, ako nádej hodená do bronzu.

Dnes, o stáročia neskôr, môžete položiť ruku na chladný kameň bazéna. Pocítite túžbu minulosti, ale aj pevnosť, s ktorou toto mesto vždy povstalo. Fontána so sochou sv. Jozefa nie je len kus kameňa a kovu. Je to kniha otvorená na stránke, ktorá hovorí, "Boli sme tu, trpeli sme, prežili sme, a my sme zvýšili pamäť, aby ste vy, ktorí prídete po nás, vedeli, že môžete prekonať aj najtemnejšie časy."

Ďakujem, že ste sa zastavili a počúvali. Než odídete, venujte chvíľu tomu, aby ste sa znovu pozreli na anjelov na úpätí stĺpu. Ich tváre, aj keby boli časom zničené, stále vyjadrujú pokoj. A potom sa pozri na tvár sv. Jozefa. Vyjadruje sa múdrosťou, trpezlivosťou, tichom. Je to tvár, ktorá videla generácie prichádzajúce a odchádzajúce. Teraz si jedným z nich. Pokračuje v tejto histórii. Nech vás cesta bezpečne vedie, či už idete smerom na Vltavu, do Vysehradu, alebo len domov do bytu v okolitých domoch. Zbohom a nech vás Charles Square vždy prijme pokojným srdcom.