Liliová (Praha 1) Ulica

Ulica Lilius vedie takmer presne na sever smerom k západnej časti Starého Mesta, od križovatky s Náprstková ulica a severozápadným cípom Betlehema po Charlesovu ulicu. Jeho trasa nie je úplne priamočiara, a to je stopa k dlhej histórii, ktorú pasca nesie čakaním.

Ulice siahajú hlboko do raného stredoveku. Predpokladá sa, že pôvodne slúžila ako jedna z ciest smerujúcich smerom k Vysehradu z Vltavskej brody, ktorá sa nachádzala približne medzi líniou Klárov a ulicou Kaprovy. Rozhodujúca zmena nastala po výstavbe Judithinho mosta, ktorý bol postavený v rokoch 1158 až 1172 na mieste staršieho dreveného mosta. Tento most navždy zmenil mestskú logiku Starého Mesta. Trasy vedúce z mosta na trh na Staromestskom námestí boli novo povýšené na čiastočne zriadenú ulicovú sieť. Výsledkom bol chaotickejší pôdorys, ako mohol naplánovať - dokonca aj Charles Street, aj keď bola použitá ako tzv. Royal Road for Coronation Parades, niekoľkokrát sa prelomila medzi Crožovnikom a Malým námestím.

Severný koniec Lili bol prvýkrát vytvorený Dominikánskym kláštorom, ktorý neskôr nahradil Clementine v baroku, obrovský architektonický blok, ktorý tu dnes stojí. Na juhu sa sieť ulíc po výstavbe hradieb Starého Mesta v 30. rokoch 20. storočia zmenila. Nové brány nemohli byť vybudované v smere všetkých predchádzajúcich trás, takže orientácia sa zmenila. Tu boli dve hlavné cesty: východná brána sv. Martina smerom na dnešnú Burnt Street, západne na bránu sv. Štefana na ulicu Carolina Svlá.

Ulica je bohatá na domy, ktoré hovoria o architektonických vrstiev. Západná strana je napríklad Bojkovský palác, ktorý je založený aspoň na dvoch stredovekých domoch, prestavaný v renesančnej a čiastočne barokovej v rokoch 1713 až 1726. V blízkosti štvrte Anenskej ulice je gotický dom, ktorý bol niekoľkokrát profesionálne upravený. Zlatý hadí dom na podlahe Karlovej ulice predstavuje stredovekú budovu, ktorú postupne transformovali renesančné a barokové prvky.

Východná strana, ktorá leží na Betlehemskom námestí a okolitých uliciach, nesie bohatšiu škálu štýlov. Stojí tu Dom Zlatej stoličky, pôvodne súčasťou majetku Roudnického kláštora, Dom Švanda s neorenesančným ošetrením z roku 1874 alebo dobre pomenovaný Dom Bieleho kohúta, ktorý v dnešnej podobe pochádza z rokov 1855 až 1863 a predstavuje významný neorenesančný charakter. Trojpodlažné nájomné budovy z druhej polovice 19. storočia, ktoré priniesli eklektickú fasádu, ktorá zdobila Lili dodnes, dopĺňajú mnohé domy. Medzi projekčnými atrakciami je dom číslo 16 z roku 1898, navrhnutý Václavom Romáčekom alebo číslo 20 z roku 1905 Edvard Rechziegel.

Lilio nie je len priechod ulice, ale prierez stavebného štýlu a mestského osudu Starého Mesta. Prechádzka ponúka čitateľom architektonických vrstiev - od gotických základov až po barokové rekonštrukcie až po historické úpravy a prenájom domov 19. veku, ktoré zmenili tvár stredovekej Prahy.